,,Ale to predsa nie je možné! Zomrieť? Teraz?" Mal som plnú hlavu otázok, na ktoré som nevedel násjť odpoveď.
Vstal som. Ľudí naokolo bolo ako maku na poli. Čítal som z ich ustarostených tvárí. Boli zmätení. Niektorí telefonovali, iní sa náhlili kamsi preč, ďalšílen stáli bezradne na okraji a neveriacky krútili hlavami. A ja? Mňa sinikto nevšímal. Stál som uprostred cesty pred zeleným autom.
Sledovalsom celý ten chaos okolo mňa. Otočil som sa. V tom momente som pochopilvšetkých tých ustarostených a zhrozených ľudí. Na ceste ležal muž. Malasi tridsať. Bol pekne oblečený, ešte s kufríkom v ruke. ,,Asi išiel dopráce," pomyslel som si. Jeden muž a dve ženy sa pri ňom skláňali.Snažili sa mu pomôcť, prebrať ho, oživiť? Kto vie.
Prekvapila majeho pokojná tvár. Ako som si ho tak prezeral... ,,Preboha!" vykríkolsom náhle. ,,Ten muž na ceste, to som predsa ja! To nemôže byť pravda!"Studenými rukami som si chytil tvár.
Zľakol som sa. Bol somoblečený v bielom obleku, ale prisahal by som, že ráno som si vzal tenšedý, čo som si dal len prednedávnom ušiť. ,,Ľudia, pomôžte! Ja žijem, nie som mŕtvy,čo ma nevidíte?!" Obzeral som sa a kričal po svedkoch nehody. Ale niktoma nepočul... ,,Vari nie som duch...?" opýtal som sám seba pošepky.
Odrazu ma vyrušila siréna blížiacej sa sanitky. Stále jasnejšie a jasnejšie som počul jej prenikavý zvuk. ,,Ondro, vstávaj, veďnestihneš do práce!" Otvoril som oči a uvidel svoju manželku s budíkomv ruke, ako pobehuje sem a tam. ,,Ani si nevieš predstaviť, čo sa misnívalo," povedal som so strachom v hlase. ,,Ale viem," lišiacky sausmiala a zmizla vo dverách.